Bytosti radosti

Bol som v lese. Tak ako chodím aj inokedy. Tentoraz som nemal žiadny špeciálny dôvod len som dlhšie nebol. Obyčajne idem asi 5km do kopca na lúku kde si sadnem, zoberiem si zošiť s otázkami a odpoveďami a píšem si. Tento krát som zošit  mal zo sebou tiež ale nemal som potrebu nič riešiť ani sa nič pýtať. Len som si ľahol na čerstvo pokosenú  lúku na ktorej zo strniska vyrastali nádherné fialové kvety. Celý čas čo som ležal som mal zatvorené oči. Najprv som mal zrýchlený dych (35 minút som šiel hore kopcom) takže najintenzívnejšie som počul vlastne srdce. Keď sa moje srdce skľudnilo  počul som len hmyz a ticho. Užíval som si chvíle že nič nemusím robiť. Po chvíli som počul prechádzať popri mne iného cyklistu ale neotvoril som oči nemal som vôbec potrebu ich otvoriť. Keď som sa nasýtil ticha vstal som a šiel naspäť.
Cestou dole som ďakoval v duchu všetkým bytostiam, ktoré tam okolo mňa boli (bez ohľadu na to že si ich prítomnosť nevnímam, len verím že tam sú). Cítil som radosť. Cítil som radosť, že som tam, že mám tú možnosť.
A vtedy som si uvedomil, že okolo mňa to sú tiež bytosti v radosti.  A cítil som že všetci sme bytosti radosti. Ja aj oni sme tu aby sme pociťovali radosť.
Ja som nič nechcel od nich oni tiež nič nechceli odo mňa (teda aspoň som nič také nepociťoval). Uvedomoval som si že nie som sám a že radosť ktorú pociťujem nie je len moja ale že je všade okolo mňa.
Od dnes budem všetky volať bytosti radosti.